8. diel - Desať neúspešných príbehov bežnej IT firmy - 1.-5. príbeh

V minulej lekcii, Zmluvy nepomenované - Vzor , sme si ukázali vzorové vyhotovenie nepomenovanej zmluvy, konkrétne zmluvy o poskytnutí reklamného plnenia. Stručne sme si povedali, ako je to s nepomenovanými zmluvami a možnostiach takejto zmluvy uzatvárať.

Pozrieme na fail príbehy z praxe bežnej IT firmy, alebo ako si bezpečne zarobiť na prieser. Predstavíme si 10 príbehov, 10 zastavení, 10 skúseností, ktoré nám odovzdal Eduard Hlava. Príbehy, ktoré sa skutočne stali. Alebo mohli stáť. Konkrétne v tejto lekcii sa zameriame na prvých 5 príbehov, ktoré sú zamerané skôr na firmu, teda na majiteľa firmy a na pracovníkov. Príbehy sú z doby, kedy Eduard pôsobil prevažne ako majiteľ firmy.

Eduard Hlava pôsobil 20 rokov v oblasti zákazkového vývoja aplikácií. Z toho polovicu času vo vlastnej IT spoločnosti Neternity. Má skúsenosti zo štátnej správy, pozná prístup ako dodávateľov softvérových riešení, tak bol mnoho rokov aj v koži zákazníka, ktorý služby dodania E-commerce projektu dopytoval. Má skúsenosti z viac ako 200 webových projektov. Teraz sa zameriava na automatizácie, procesy a aplikácie. Tvoria podobne ako sochár tvoria svoje sochy. Od prvej myšlienky po funkčný produkt. Konkrétnu ponuku jeho služieb nájdeme na weboch hlava.net a pre firmy na plexima.io.

Príbeh 1 - Lákavá korupcia a pokušenie

Prvý Edov príbeh sa opiera o štátne zákazky as tým súvisiacu tému korupcie.

Príklad z praxe

Ako majiteľ firmy som chcel získavať zákazky. Jedným zo spôsobov sú výberové konania od štátnych organizácií. Veľké množstvo zákaziek je už dopredu dohodnuté. Avšak úrady napriek tomu robia výberové konania, pretože im to ukladá zákon. Čo nie je nutne zle. V súkromnom sektore je ale skôr pravidlom, že keď si vyberáme dodávateľa, tak si vyberáme skôr niekoho, koho nám niekto odporučil. Prečo by to malo byť inak v štátnej správe.

Pokušenie

Naša firma s jedným takýmto štátnym úradom spolupracovala na jednej mikro zákazke. Robili sme konzultačné služby za pár desiatok tisíc. Ľudia z úradu nás vtedy vďaka tomu mohli spoznať, videli ako a čo robíme. Aj keď to bola malá zákazka, napriek tomu sa s nimi vzťahy dostali na úroveň takmer kamarátov. Klasika, ako sa to môže stať aj v bežnom súkromnom prostredí.

Vtedy následne úrad vypísal výberové konanie na tvorbu informačného portálu, s cenou okolo 2-3 000 000 Kč. My sme sa do výberového konania tiež prihlásili a poslali sme ponuku. Spolu s nami ďalšie 3 firmy.

Jedného dňa mi volal zástupca úradu, že sa potrebuje so mnou stretnúť a niečo prebrať. Zišli sme sa v kaviarni. Kolega z úradu prišiel s igelitkou av nej mal obálku av nej našu ponuku. Hovoril, že potrebuje, aby som ponuku upravil a znížil cenu pod ponuku konkurenta. A to z dôvodu, že nie sme najlacnejšie a oni musia vybrať najlacnejšieho. V prvej chvíli mi to prišlo logické. Tak som si ponuku vzal domov.

Rozum zvíťazil

Doma sa mi to rozležalo v hlave. Hovorím si, že je to vlastne podvod. Aj keď tomu úradu ušetrím peniaze, je to podvod. Druhý deň sme sa zišli znova. Doniesol som ponuku v pôvodnej podobe s tým, že na toto nemám „gule“. Nemôžem zmeniť ponuku, upraviť 2 stránky s cenou, to jednoducho nejde. Zástupca úradu bol naštvaný a musel samozrejme vybrať toho lacnejšieho konkurenta, s ktorým sa mu spolupracovať veľmi nechcelo.

Uvedomenie

Spätne videné, po tých 15 rokoch, to pre mňa bol kľúčový okamih, ktorý definoval, akým spôsobom chcem podnikať a ako k podnikaniu pristupovať.

Príbeh 2 - Projekťáko-obchodník

Druhý Edov príbeh poukazuje na riziko miešania rolí.

Príklad z praxe

Mal som človeka, ktorý robil zároveň obchod a zároveň projekťáka. Vybehal si projekt, zohnal si klienta, a potom robil projekťáka a riadil vývoj a zároveň rolu obchodníka. V mnohých firmách to takto je. Hovorí sa tomu napríklad Key-account manager. Ale ak sa miešajú tieto dve role príliš, prestane to robiť dobrotu.

Projekťák má za úlohu projekt doručiť zákazníkovi. Snažia sa nastavovať termíny, aby vedel, že to stihne. A to z dôvodov, že sa snažia predchádzať nečakaným udalostiam. Obchodník je ale na opačnej strane. Snaží sa zákazníkovi predať projekt. Snaží sa predať čo najväčšiu províziu. Maximalizovať cenu. A to ide proti tomu, aké sú priority projekťáka. Mali sme človeka, ktorý tieto 2 role robil a ani jednu rolu nerobil poriadne.

Uvedomenie

Ideálne je tieto dve role úplne oddeliť. Obchod, nech robí pokojne niekto externý, ale nekombinujme tieto dve protichodné role zároveň.

Príbeh 3 - Veľké ego obchodníkovo

Tretí Edov príbeh pojednáva o egu obchodníka v súvislosti s tým, že nie každá zákazka je výhrou a je namieste si to priznať.

Príklad z praxe

Poslali sme ponuku v rámci výberového konania do jednej školy (opäť štátnej inštitúcie) na e-learning. Nebudem hovoriť, o akú školu ide. Vyvíjali sme e-learning tak, že sme si na vlastnom systéme vyvinuli e-learning. Ten sme modifikovali a robili kópie. No kópia... Žiadny ďalší nebol rovnaký ako ten predchádzajúci.

Vyhraté výberové konanie

Tu sme si povedali, že to urobíme rovnako. Samozrejme v dopytových konaniach pripravujete ponuku na základe zadania, pričom ale často je váš výklad zadania iný, než zamýšľal dopytujúci. Tak to jednoducho býva. A ja, tentoraz v úlohe obchodníka, som si povedal: "To je kópia tu toho, čo sme robili skôr. To len trochu upravíme, cena bude taká."

Vtedy sme ono prispôsobenie odhadli na 100 hodín, nič veľké. Výberové konanie sme vyhrali. A potom to začalo...

Problémy

Klient chcel mať zadanie spracované presne tak, ako bolo v dopyte. Samozrejme si ho ale rozprával po svojom. A čo bol ešte problém, čo tak pri štátnych zákazkách býva, peniaze boli až na konci. Po tom, čo sa podpísal odovzdávací protokol.

Takže sme sa do toho pustili. Ale tak v 1/3 práce, možno už skôr (cca po 2 týždňoch), už bolo jasnejšie, že to nebude až tak „easy“. Môj projektik začal naznačovať, úplne otvorene, poďme sa na to vykašľať, ten projekt ide "do kvetov". S každou vecou, ktorá sa objaví, sa objaví 5 ďalších. Ale ja trval na tom, že to predsa dorobíme, že nie sme „bábovky“. Samozrejme v čase, keď sme túto diskusiu viedli, sme na tom projekte strávili už zhruba 200 hodín z rozpočtu 100 hodín.

Ja som si však hovoril, že to predsa teraz nezahodíme. Proste projekt dorobíme. A dostaneme zaplatené aspoň niečo (tzn. to čo bolo v rozpočte). Projekťák na mňa tlačil, že to je zlé, ale ja som to chcel dorobiť. Nakoniec sme to dorobili, presadil som si svoju. Ale tí, čo na tomto projekte pracovali, boli naštvaní – projektikák, tester, 2 vývojári. Odovzdávací protokol bol nakoniec podpísaný. Zaplatené sme to dostali. Výsledný účet bol ale taký, že namiesto 100 hodín sme projektom strávili 450 hodín. Je zrejmé, že sme boli vo veľkom mínuse. Dodali sme projekt klientovi a všetci z tímu už o ňom nechceli nič počuť. Pointa? Po X mesiacoch som zistil, že projekt klient vôbec nepoužíva.

Uvedomenie

Bola to lose-lose záležitosť. Všetci prehrali. Ja som prehral, pretože som nedal na radu môjho projekťáka. Klient prehral, pretože dostal niečo, čo nepoužíva. Aj keď tu to nemusela byť chyba realizácie. A moji kolegovia prehrali, boli potom na niekoľko mesiacov otrávení, pretože vlastne pracovali zbytočne.

Príbeh 4 - Keď programátor mlčí a myslí si svoje

Štvrtý Edov príbeh vyvracia príslovie "Mlčať zlato", obzvlášť pokiaľ sa jedná o pracovný tím.

Príklad z praxe

Poznám veľa programátorov, vývojárov, testerov. Desiatky programátorov mi prešli firmou. So všetkými som v pohode, s nikým som sa snáď nerozišiel v zlom. Ale programátori sú špeciálny druh, sú introvertní a väčšinou mlčia. Ale potom je ešte jeden špeciálny druh programátorov, ktorí mlčia, ale mlčia s takou zvláštnou tvárou. To už nie je ani poker-face, to je niečo viac. Ja som takého programátora mal. Strašne šikovný a fajn chlapec.

Keď máte zodpovednosť, riadite firmu, potrebujete projekt dokopať do konca. Vedľa seba máte klienta, ktorý na vás tlačí, tak musíte tlačiť na ľudí, ktorí to realizujú. Možno som pod tlakom situácie používal manipulatívne techniky. A často som pri tom prehliadal signály od svojich kolegov, ktorí práve mlčali.

Rozbehnutý projekt

Robili sme na jednom väčšom projekte, veľmi komplexnom, kde sme využívali hneď niekoľko pre nás nových technológií. V jednej chvíli sme potrebovali doriešiť nejakú časť funkcionality a skočil do toho sviatok (2 dni). Dodnes si pamätám, ako sme stáli vo firme pri tabuli. Hovorím tomu programátorovi: "Potrebujem, aby si zajtra (vo sviatok) prišiel do práce, alebo aby si na tom robil doma, inak to nestihneme." On na mňa pozeral a nič nepovedal.

Keby to bol komiks, tak by mu z očí viedli lasery, ako ma prepaľuje pohľadom. A mne to v tej chvíli nedošlo. On teda cez sviatok nakoniec neprišiel. Nepracovalo sa na tom, ale nakoniec to nejako dopadlo a svet sa nezboril.

Rozhodnutie programátora

Tento kolega mi asi za 2 alebo 3 mesiace od spomínaného standupu pri tabuli povedal: "Hej sorry, ja odchádzam". Bolo to v čase, keď nemal dokončený projekt, tak ho musel odovzdať niekomu inému. A on mi potom povedal: "Ja odchádzam". Blesk z čistého neba? Nebola to jeho chyba, bolo to jeho rozhodnutie.

Uvedomenie

Pre mňa to bolo poučenie. Keď niekto mlčí, musíte to z neho jednoducho nejako dostať. Ak ste to vy, kto mlčíte a nepoviete, čo vám vadí, že vám niečo vadí, a rovnako mlčíte, je to zle pre obe strany. Hovorte. Napriamo. Príďte a povedzte: "Hej, sorry, toto robiť nebudem, mám na sviatky iné plány." Pokiaľ to vymlčíte, síce tým možno odvrátite konflikt, ale buď ublížite sebe, alebo druhej strane.

Príbeh 5 - Všetci sú zlí a nikto mi nerozumie

Piaty Edov príbeh je zameraný na pocity a vnímanie majiteľa firmy.

Príklad z praxe

Teraz trošku vystrelím proti sebe. Neviem, či to poznáte. Ja som toto spoznal a spoznával dlhé roky. Keď ste majiteľom firmy, kde ste jediným spoločníkom, zodpovedáte za firmu. Ide vám o to, že potrebujete živiť ľudí, rozvíjať firmu, riešiť veľa problémov atď. Pri tom získate pocit, že ste sami. Že nakoniec všetko skončí u vás, pretože chcete, aby spoločnosť fungovala.

Všetci za vami chodia s natiahnutou rukou, posielajú faktúry, čakajú že dostanú peniaze. A vy máte pocit, že vás "vykorisťujú". To je paradox, však? Podnikateľ má pocit, že je vykorisťovaný... Často som mal pocit, že oni sú tí zlí a ja som ten dobrý. Chcel som iba doručiť projekt klientovi v špičkovej kvalite. Ale keď som po nich niečo chcel, napríklad aby prišli vo sviatok, tak to brali skoro ako útok na svoju osobu. Prečo?

Uvedomenie

Vtedy som to nechápal. Teraz už tomu rozumiem, že nie všetko sa točí okolo firmy. Keď ste v tej úlohe, je ťažké si to uvedomiť, zložiť si klapky a pozerať sa na firmu nezaujatými očami.

Neviem, aké je z toho ponaučenie, ale toto som zažíval veľmi často. Často tieto pocity viedli k tomu, že som rozbíjal veci, lámal klávesnice, hádzal hrnčeky proti múru...

V budúcej lekcii, Desať neúspešných príbehov bežnej IT firmy - 6.-10. príbeh , si uvedieme príklady z praxe bežnej IT firmy, ktoré vedú k zarobeniu si na problém. Konkrétne sa zameriame na 6.-10. príbeh.