6. diel - Linuxový terminál (Bash) - Preskúmavanie zložiek

V minulom dieli nášho seriálu o Linuxe bola reč o virtualizáciu a Wine. Naučili sme sa na Linuxe spúšťať aplikácie z Windows. Dnešným dielom začneme preskúmavať príkazový riadok Linuxu.

Viac pracovných plôch

Ešte než sa pustíme do terminálu, ukážme si podporu viac pracovných plôch (workspaces) v Unity. Je pomerne pohodlné spustiť si terminál / y na iné ploche, než na ktoré bežne pracujeme.

Podporu viac plôch musíme najprv aktivovať. V nastavení systému (tlačidlo vpravo hore v systémovej lište -> Nastavenie systému ...) vyberieme kategóriu Vzhľad a presunieme sa na kartu Správanie, kde zapneme možnosť Povoliť pracovnej plochy.

V launcher sa nám objaví Prepínač pracovných plôch, pomocou ktorej sa môžeme presúvať na ostatné plochy. Jednu si vyberieme a spustite si na ňu terminál.

Viacero pracovných plôch je jedna z funkcií, ktorú Windows stále nedisponujú a ktorá je pritom veľmi užitočná a časom zistíte, že aj návyková. Získate pocit väčšieho priestoru a lepšieho rozdelenia okien, s ktorými pracujete.

Bash

Bash je textové používateľské rozhranie pre UNIX, ktoré v súčasnosti ako predvolené na väčšine systémov. Okrem konkrétneho názvu Bash sa môžeme stretnúť s všeobecnými názvami ako terminál, príkazový riadok, shell a podobne. Ak je niekedy počas seriálu zmienim, budem myslieť vždy to isté. Vo Windows je Bash dostupný cez projekt Cygwin.

Prečo textové rozhranie?

Možno si kladiete otázku prečo je textové rozhranie tak dôležité? Asi ten najzávažnejší dôvod, prečo vedieť Bash, je fakt, že na niektorých systémoch nie je grafické rozhranie vôbec prítomné. Ide najmä o servery. Grafické rozhranie (GUI) je skvelé pre každodenné používanie počítača pre bežnú prácu. Ovšem obzvlášť činnosti ako inštalácia, konfigurácia a ďalšie úlohy, na ktoré nie je GUI stavaný, sú cez Bash oveľa jednoduchšie a rýchlejšie. Môžeme cez neho robiť aj veci, ktoré cez GUI vôbec nemožno alebo dokonca zostavovať si vlastné skripty, ktoré za nás robia nepríjemné a opakujúce sa činnosti, ktoré by sme museli inak klikať. Ak sa chcete venovať lokalitám (a kto by dnes nechcel) a chcete sa treba starať aj o nejaký server, bude to práve Bash, pomocou ktorého budete so serverom komunikovať. My si Bash najprv predstavíme od úplných základov a budeme s ním pracovať jednoducho pomocou aplikácie Terminál. Spustite si ju.

Ak ste niekedy pracovali s príkazovým riadkom vo Windows, nemal by vás vzhľad terminálu nijako prekvapiť. Čo pre nás môže byť prekvapením je absencia písmena disku (už by sme mali tušiť, že Linux nič také nemá a že teda napr. Pripojený DVD disk je len novou zložkou v koreňovom priečinku media). Nevidíme však ani zložku, v ktorej sa nachádzame. Namiesto toho je vypísané naša užívateľské meno (u mňa david), nasleduje zavináč a tzv. Hostname. To je meno nášho počítača v sieti (u mne david-desktop). Nasleduje dvojbodka a tilda (vlnovka). Tilda označuje domovský priečinok používateľa. Práve v tej sa teda teraz nachádzame. Koniec tohto výpisu je oddelený znakom dolára.

Preskúmavanie zložiek

Ako úplne prvý sa v Bashi naučíme pracovať so súbormi a zložkami. Začneme so skríningom súborového systému, spomeňme si k tomu niekoľko príkazov.

Pwd

Pwd je skratka z Print Working Directory, teda vypiše aktuálne zložku. V termináli sa totiž vždy nachádzame práve v jednej zložke na disku.

Po zadaní príkazu vidíme, že sme naozaj v / home / david, teda v našej užívateľskej zložke.

Ls **

Výpis súborov a priečinkov v aktuálnej zložke vykonáme pomocou príkazu ls (ako List files and Directories).

Výpis zložky je realizovaný jednoducho do stĺpcov. Vidíme tu zložku Plocha, do ktorej sa za chvíľu presunieme.

Skryté súbory a priečinky

Niektoré súbory a priečinky sú v Linuxe skryté a už vieme, že je poznáme tak, že začínajú na bodku. Ak chceme vypísať všetky súbory a priečinky (aj tie skryté), pridáme za príkaz ls ešte parameter -a:

Okrem iného vidíme aj zložky s názvom. a .., o tých si tiež hneď povieme.

Dlhý formát

Okrem klasického výpisu môžeme použiť aj dlhý formát, ktorý vynútime prepínačom (parametrom) -l.

Okrem názvov súborov a priečinkov vidíme aj prístupové práva, vlastníka, skupinu, veľkosti v bajtoch a dátumu poslednej zmeny.

Prvý znak práv označuje či sa jedná o súbor (-) alebo zložku (d). Ďalších 9 znakov sú 3 skupiny práv (pre vlastníka, pre skupinu a pre ostatné). 3 znaky vždy označujú či môžeme súbor čítať (r), prepisovať (w) a spúšťať (x). K oprávnením sa v seriáli ešte vrátime.

Ak chceme zobraziť aj skryté súbory v dlhom formáte, použijeme prepínač -la. Jednotlivé prepínače teda píšeme za seba.

K ls si povieme snáď už len to, že mu do parametrov môžeme odovzdať viac zložiek, napr. Takto:

U väčšiny príkazov takto píšeme ako prvý parameter prepínače a potom ďalšie parametre.

Cd **

Zmenu aktuálnej zložky vykonáme pomocou príkazu cd (ako Change Directory). Skúsme sa z domovskej zložky presunú napr. Na Plochu. Jednoducho za príkaz cd napíšeme do akej zložky sa má presunúť. Parametre príkazov sa oddeľujú medzerou.

Pozor, Linux rozlišuje na rozdiel od Windows veľké a malé písmená. Zložka plocha pre neho teda neexistuje, zatiaľ čo do Plocha nás úspešne presunie. Môžeme si zároveň nechať aj vypísať súbory a priečinky na ploche.

Tip: Ak napíšete napr. Len cd Pl a stlačíte tabulátor, Bash vám názov priečinka doplní. Toto je extrémne užitočné hlavne u dlhých názvov súborov a priečinkov, ktoré by ste inak museli písať ručne. Môžete tiež vyvolať históriu použitých príkazov pomocou šípok hore a dole.

Ak sa chceme presunúť späť, môžeme napísať cd .. Dve bodky označujú nadradený priečinok aktuálnej zložky. Aktuálny zložka je dostupná tiež pod. (Raz bodkou).

Pozn .: Ak chceme spustiť nejakú aplikáciu z aktuálnej zložky, nestačí napísať jej názov ako vo Windows, pretože by ju Bash hľadal medzi svojimi príkazmi. Musíme zadať ./nazev_aplikace, aby vedel, že ju má spustiť z aktuálnej zložky.

Absolútna a relatívna cesta

Doteraz sme sa pomocou cd pohybovali v závislosti na aktuálnej zložke (o úroveň nižšie, alebo o úroveň vyššie.) Môžeme sa však presunúť do úplne inej vetvy súborového systému a to zadaním absolútnej cesty. Tá na rozdiel od relatívnej začína lomkou. Presuňme sa napr. Do zložky / user / bin. Keďže sme si už v úvodných dieloch opisovali štruktúru priečinkov na disku, možno tušíte, že sa do tejto zložky inštalujú aplikácie, ktoré nie sú základnou súčasťou systému.

Vďaka pomlčke cd nehľadá zložku v tej aktuálnej, ale začne od koreňa súborového systému.

Ak napíšeme cd bez parametra, presunie nás do našej domovskej zložky. Pokiaľ mu dáme ako parameter pomlčku, vráti nás do predchádzajúceho priečinka (nepliesť s cd .., ktoré nás presunie o zložku vyššie.

Ak by ste chceli niekedy okno terminálu vyčistiť, docielite to príkazom clear. Nabudúce budeme v Bashi pokračovať a určite nám vystačí ešte na niekoľko dielov.